Myšlienky na mesiac January

Môj život je chvíľkou, okamihom, ktorý mizne. Môj život je chvíľkou, ktorá uniká ako sen. Na zemi, Bože, mám pre lásku k Tebe len dnešný deň!

Iba láskou sa môžeme zapáčiť Bohu.

2. január 1873 - narodenie Márie-Františky-Terézie Martinovej v Alencone.

Život je často na ťarchu - koľká horkosť, ale aj pôvab! Hej, život má svoju cenu! Je namáhavé začať pracovný deň...Keby sme aspoň pocítili niečo z Ježišovej prítomnosti. Ach, človek by rád urobil pre Neho všetko. Ale nie! Zdá sa, že je na míle vzdialený. Ostali sme sami so sebou. Aká nudná spoločnosť, keď tu nie je Ježiš. Ale čože robí tento láskavý priateľ? Nevidí náš strach, bremeno, ktoré nás zaťažuje? Kde je? Prečo nepríde, aby nás potešil, keď máme len Jeho za priateľa? Ach, On nie je ďaleko! Je tu, celkom blízko, pozerá sa na nás, prosí nás o tento smútok, strach. Potrebuje ich...

Ježišu, milujem Ťa, milujem Cirkev, svoju Matku. Prichádza mi na um: "Najmenší skutok jej je viac na úžitok ako všetky ostatné diela" (sv. Ján od Kríža). Ale je v mojom srdci naozaj čistá láska?... Nie sú moje nesmierne túžby snom, preludom? Vieš, že hľadám pravdu.

4. januára 1873 - krst Terézie. 

Keby ma pri mojej povahe boli vychovávali rodičia nie cnostní..., bola by som sa stala veľmi zlou a možno by som sa bola i zatratila.

Modlite sa, aby vaša dcérka vždy zostala zrnkom piesku, naozaj neznámym a skrytým pred všetkými očami, aby ju videl len Ježiš a bolo stále menšie a menšie, kým sa nestane ničím.

Stačí vystaviť sa Jeho božským lúčom, čiže žiť stále v Jeho prítomnosti. Pre malých je to také jednoduché a ľahké. Pokojne vezmú na vedomie svoju bezvýznamnosť a slabosť, stále sa ponižujú a strácajú sa v Bohu.

Často som vybadala, že je dobré, keď človek znáša utrpenie, že ho to robí zhovievavým k iným, lebo utrpenie nás privádza bližšie k Bohu.

Dáva nám najavo, že Ho zaujmú práve tie najmenšie skutky, vykonané z lásky. Keby bolo treba robiť veľké veci, akí poľutovaniahodní by sme boli... Ale akí sme šťastní, lebo Ježiš sa dá spútať najmenšími vecami...

Prišla som sem pracovať na spáse duší a obetovať sa za kňazov. Kto chce dosiahnuť nejaký cieľ, musí si poslúžiť vhodnými prostriedkami. Keď som pochopila, že Ježiš mi dá duše za utrpenia, moja túžba po bolesti rástla úmerne s utrpeniami, ktoré na mňa doliehali.

Vďačnosť najviac priťahuje Božie dary milosti, lebo keď Mu ďakujeme za dobrodenie, dojíma Ho to a ponáhľa sa poslať nám desať ďalších. Aké nespočetné rozmnožovanie milosti, za predpokladu, že neprestaneme s tou istou srdečnosťou ďakovať! To je moja skúsenosť. Skúste to aj vy a uvidíte. Moja vďačnosť za všetko, čo mi dáva, je bezhraničná a preukazujem Mu ju tisícorakým spôsobom.

Takto sa strávi môj život...Nemám nijaký iný prostriedok, ako by som Ti dokázala svoju lásku - len ten, že si nechcem dať ujsť ani jednu malú obeť, ani jeden pohľad, ani jedno slovo, chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.

Boh obyčajne dopustí, aby sme trpeli na tie isté slabosti, ktoré sa nám nepáčia na iných: zábudlivosť, neúmyselná nedbalosť, únava... Potom je celkom prirodzené, že prepáčime chyby, do ktorých sme sami upadli.

Spomienka na moje chyby ma ponižuje a privádza k tomu, aby som sa nikdy nespoliehala na svoju silu, ktorá nie je ničím iným iba slabosťou. Ale ešte väčšmi mi táto spomienka hovorí o milosrdenstve a láske.

Boh mrhá svojimi najväčšími pokladmi a dáva nám ich zadarmo.

Život je len sen! O chvíľu sa prebudíme, aká to radosť... Čím väčšie je naše utrpenie, tým bezhraničnejšia bude naša sláva...

Stvorenia sú primalé na to, aby vyplnili nesmiernu priepasť, ktorú v tebe vyhĺbil Ježiš. Nedaj im v sebe žiaden priestor.

Na otázku "ako ste nadobudli tento nezničiteľný, vám tak vlastný pokoj?", odpovedala: "zabudla som na seba a pokúsila som sa v ničom nehľadať seba."

Pochopila som, čo je pravá sláva. Ten, ktorého "kráľovstvo nie je z tohto sveta" (Jn 18,36), mi ukázal, že pravá múdrosť pozostáva v radosti "že si neznámy a že ťa pokladajú za nič" (NK I,2,15); "Ty sa neteš ničomu, len svojmu poníženiu pre moju česť a chválu" (NK III,49,38)... Ach, chcela by som, aby moja tvár bola ako Ježišova Tvár "naozaj skyrtá, aby ju nikto na zemi nespoznal" (Iz 53.3).

Nič nie je blahodarnejšie ako dobre zmýšľať o svojom blížnom.

Chcem rozhodne získať palmu svätej Agnešky, keď nie krvou, tak láskou.

Aj vtedy, keď nechápem nič z toho, čo sa deje, usmievam sa a ďakujem. Vždy sa objavím pred Bohom spokojná. Nesmieme o ňom pochybovať. Vtedy by nám chýbal jemnocit. Nie, nikdy nesmieme vzdorovať Prozreteľnosti, vždy by sme jej mali byť vďační.

Často stačí jediné slovo, jediný milý úsmev, aby sme potešili znechuteného človeka.

Cítim v sebe povolanie byť vojakom, kňazom, apoštolom, cirkevným učiteľom, mučeníkom. Skrátka, cítim potrebu, túžbu - pre Teba, Ježišu, vykonať všetky najhrdinskejšie skutky...

Ó, môj Bože, Ty vieš, že nikdy som nechcela nič iné ako milovať Ťa. Netúžim po nijakej inej pocte. Tvoja láska mi od detstva prichádzala na pomoc. Rástla spolu so mnou. A teraz sa stala priepasťou, ktorej hĺbku nedokážem prebádať. Láska priťahuje lásku. Preto, môj Ježišu, sa moja láska vrhá v ústrety Tvojej. Chcela by vyplniť priepasť, ktorá ju priťahuje. Ale nie je ani toľká, čo kvapka rosy stratená v oceáne!... Aby som Ťa mohla milovať tak, ako Ty miluješ mňa, musím si požičať od Teba Tvoju vlastnú Lásku. Až potom nájdem pokoj.

Chcela by som dokonale vyplniť Tvoju vôľu a dosiahnuť stupeň blaženosti, ktorý si mi pripravil vo svojom kráľovstve. Jedným slovom - chcela by som byť svätou. Cítim však svoju bezmocnosť a prosím Ťa, môj Bože, Ty sám buď mojou svätosťou.

Pane, viem, že Ty nežiadaš nič nemožné. Poznáš moju slabosť, moju nedokonalosť lepšie ako ja. Veľmi dobre vieš, že by som svoje sestry nikdy nemohla milovať tak, ako ich Ty miluješ, keby si ich Ty sám, môj Ježišu, nemiloval vo mne.

Dávajme a nepočítajme pritom. Jedného dňa nám Pán povie: "Teraz je rad na mne!"

Láska nesmie spočívať v citoch, ale musí sa prejavovať v skutkoch.

Dokonalá láska k blížnemu spočíva v tom, že znášame chyby iných, nečudujeme sa nad ich slabosťami, tešíme sa tým najmenším cnostným úkonom, ktoré ich vidíme vykonať.

Nech sa stane Božia vôľa! Len v tom možno nájsť pokoj.