Myšlienky na mesiac May

Nič nespôsobuje väčšiu bolesť ako vidieť trpieť tých, ktorých milujeme.

Skôr, ako som vzala do ruky pero, pokľakla som pred Máriinou sochou, pred tou, ktorá nám darovala toľko dôkazov materinskej starostlivosti nebeskej Kráľovnej o našu rodinu. Prosila som ju, aby mi viedla ruku...

Keď bola pripútaná na lôžko, ukázali jej obraz Jany z Arku vo väzení. Vtedy povedala: Svätí dodávajú odvahu aj mne v mojom väzení. Hovoria mi: "Kým ležíš v okovách, nemôžeš splniť svoje poslanie. Ale neskôr, po smrti, nastane čas tvojho pôsobenia a tvojich víťazstiev. "

Jestvuje taký milý spôsob odmietnuť veci, ktoré nemožno dať, že odmietnutie spôsobuje takú istú radosť ako dávanie.

Robiť dobro, bez Božej pomoci je takisto nemožné ako nechať v noci svietiť slnko.

Snažím sa prinášať denne mnoho malých obetí. Chcem, aby sa Ježiško cítil v mojom srdci pri prvom svätom prijímaní ako doma, aby už nepomýšľal na návrat do neba. (Slová 10 ročnej Terézie v dobe prípravy na prvé sväté prijímanie).

Moja cesta je samá dôvera a láska. Nechápem ľudí, ktorí majú strach z takého láskyplného Priateľa.

Už dávno si Ježiš a úbohá malá Terézia pozreli do očí a porozumeli si... Toho dňa to už nebol pohľad, ale splynutie. Už neboli dvaja. Terézia zmizla ako kvapka vody v hĺbke oceána. Ostal len Ježiš. On bol Pán, Kráľ. Vari Ho Terézia neprosila, aby jej vzal slobodu? Lebo sloboda jej naháňala strach. Cítila sa taká slabá, taká krehká, že sa navždy chcela spojiť s božskou silou.

8. mája 1884 - prvé sväté prijímanie Terézie.

Popoludní (v deň prvého sv. prijímania) som predniesla modlitbu zasvätenia Panne Márii. Bolo to viac ako spravodlivé, aby som sa v mene svojich spoločníčok obrátila na svoju nebeskú Matku ja, ktorá som v takom útlom veku stratila pozemskú matku... Vynaložila som všetko, aby som s ňou hovorila, zasvätila som sa jej ako dieťa, ktoré sa vrhá do matkinho náručia a prosí ju, aby ho ochraňovala.

Som si istá, že vypočuješ moje želania. Viem to, môj Bože! Čím viac chceš dať, tým väčšmi stupňuješ túžbu. Pociťujem v sebe nesmierne priania a s dôverou Ťa prosím, aby si prišiel a zmocnil sa ma.

Od prvého prijímania, odkedy som Ježiša prosila, aby mi všetky útechy premenil na horkosť, pociťovala som ustavičnú túžbu trpieť. Ale vtedy som ešte nemyslela na to, že sa mi to môže stať prameňom radosti. Túto milosť som dostala neskôr. Dovtedy to bolo ako iskra schovaná v popole, ako kvety na strome, ktoré majú dozrieť v plody, keď príde ich čas...

On nechce nič urobiť bez nás. Stvoriteľ vesmíru čaká na modlitbu úbohej malej duše, aby zachránil iných... Nie je apoštolát modlitby v určitom zmysle vznešenejší ako kázanie...?

Zrazu sa mi zjavila Panna Mária, krásna, taká krásna, že som ešte nikdy nevidela niečo krajšie. Jej tvár vyžarovala nevýslovnú dobrotu a nežnosť. Čo mi ale preniklo až na dno srdca, bol "očarujúci úsmev svätej Panny". Potom všetko moje utrpenie zmizlo.

13. mája 1883 - Teréziu uzdraví z ťažkej choroby úsmev Madony.

Presvätá Panna mi dala spoznať, že to naozaj ona sa na mňa usmiala a uzdravila ma. Pochopila som, že nado mnou bdela, že som bola jej dieťaťom. Preto som ju mohla osloviť už len menom "mama", lebo sa mi zdalo ešte nežnejšie ako "matka"... Ale vášnivo som ju len prosila, aby ma vždy ochraňovala...

Keď som sa ako pätnásťročná dobrovoľne stala väzenkyňou (Karmelu), navždy som sa zriekla šťastia bežať cez polia plné bohatstiev jari. A predsa som nikdy nemala toľko kvetov ako od vstupu na Karmel... Boh v tých najmenších aj vo veľkých veciach už v tomto živote dáva stonásobok tým, ktorí z lásky k Nemu opustili všetko.

Mnohí vravia: Nemám dosť síl, aby som priniesol takú obeť. Keby sa len tak ponamáhali ako ja! Boh nikdy neodmietne túto prvú milosť, ktorá dá odvahu konať. Srdce zosilnie a človek kráča od jedného víťazstva k druhému.

Keď Boh vyslyší moje želania, moje nebo sa bude odohrávať do konca sveta na zemi. Hej, chcem stráviť svoje nebo tým, že budem robiť na zemi dobro.

17. mája 1925 - svätorečenie Terézie pápežom Piusom XI.