Myšlienky na mesiac February

Nikdy by sme nemali hľadať samých seba, nech by išlo o čokoľvek, lebo "keď niekto začne hľadať seba, prestane milovať." Na konci svojho rehoľného života som viedla najšťastnejší život, aký si len možno predstaviť, lebo som nikdy nehľadala seba. Keď sa oslobodíme od seba, prijímame svoju odmenu už na zemi. Pýtate sa ma, ako prísť k čistej láske. Tak, že zabudnete na seba a v ničom nehľadáte seba.

V lise utrpenia Ti dokážem svoju lásku: nechcem iné šťastie ako denne sa obetovať.

Niekedy sa človek u seba samého, čiže vo svojom vnútri cíti tak nedobre, že ho musí hneď opustiť. Boh nežiada od nás, aby sme robili spoločnosť sebe samým. Naopak! Často dopúšťa, že je nám nepríjemná, aby sme ju zanechali. Nevidím v tomto prípade nijaký iný prostriedok ako vyjsť zo seba tým, že človek začne konať skutky lásky k blížnemu.

Potrebujem srdce, ktoré horí nežnou láskou, ktoré ostáva mojou oporou bez jedinej zmeny mienky, ktoré miluje všetko na mne, aj moju slabosť, ktoré ma neopustí ani v noci, ani vo dne. Nemohla som nájsť žiadneho tvora, ktorý by ma navždy miloval a nikdy by nezomrel. Potrebujem Boha, ktorý si vzal moju prirodzenosť, ktorý sa stal mojím bratom, aby mohol trpieť.

V modlitbe a obeti spočívala všetka moja sila. Sú to neporaziteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dokážu získať dušu oveľa lepšie ako slovo. To je moja častá skúsenosť.

Vo svete sa obyčajne myslí, že nemáme nijaké alebo len detské utrpenia a hovorí sa: "Kríže, ktoré stretajú človeka vo svete, to sú skutočné kríže!" Je pravda, že vo svete sú veľmi veľké a ťažké kríže... Tie v rehoľnom živote sú denné bodania ihlou. Boj sa odohráva v úplne inej oblasti. Treba bojovať so sebou samým, premôcť seba samého. V tejto oblasti sa vybojúvajú skutočné víťazstvá. Koľko ľudí zo sveta už prišlo do kláštora. Stratili rodičov, deti. Udivovali svojou mužnou odvahou a duševnou silou. A predsa, zoči - voči krížom rehoľného života, stratili odvahu. Ja sama som tu zistila, že zjavne najsilnejšie povahy v týchto malých veciach najľahšie prehrávajú. Je to veľká pravda - najväčšie víťazstvo je víťazstvo nad sebou samým...

Najnamáhavejšia je práca na sebe samom, dosiahnuť víťazstvo nad sebou.

Radosť, ktorú svetskí ľudia hľadajú v zábavách, je len prchavý tieň. Naša radosť naproti tomu, hľadaná a vychutnávaná v námahách a utrpení, je veľmi blahodarná skutočnosť, predchuť nebeského šťastia.

Som veľmi malá duša, ktorá môže Bohu ponúknuť len veľmi malé služby.

Keď musíte bojovať s láskou k blížnemu, radím vám prečítať si kapitolu z Nasledovania Krista: Znášaj nedokonalosti iných ľudí (NK I, 16 kap.). Uvidíte, že vaše boje prestanú.

Tvoj materinský pohľad (P. Mária) zaháňa všetky moje strachy. Učí ma plakať, učí ma tešiť sa.

Aké to šťastie byť ponižovaný. To je jediná cesta k dosiahnutiu svätosti.

Som radšej, keď ma nespravodlivo obvinia, lebo si nemám čo vyčítať a s radosťou to obetujem Bohu. Potom sa ponížim myšlienkou, že by som bola schopná urobiť to, z čoho ma obviňujú.

Trpiaci veľmi ťažko znáša pohľady smejúcich sa. Ale verím, že na nášho Pána na kríži uprostred Jeho múk sa takisto dívali. To bolo ešte oveľa horšie, lebo naozaj sa z Neho posmievali. Nehovorí evanjelium, že "potriasali nad Ním hlavami?" (Mk 15,29). Táto myšlienka mi pomáha ponúknuť Mu túto obeť z celého srdca.

Tešte sa v pokoji z radosti, ktorú vám Boh daruje, a neznepokojujte sa pre budúcnosť. On má pre vás pripravené nové milosti a mnohé útechy. O tom som presvedčená.

Využime i tie najkratšie okamihy.

Chcela by som zachraňovať ľudí a pre nich zabudnúť na seba.

Istého dňa, keď som rozmýšľala nad tým, čo by som mohla robiť pre záchranu ľudí, ukázalo mi slovo evanjelia živé svetlo. Ježiš raz povedal svojim učeníkom, ukazujúc na polia s dozretým obilím: "Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!" (Jn 4, 35). A trochu neskôr: "Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov"... (Mt 9, 37n.). Aké to tajomstvo! Nie je vari Ježiš všemohúci? Nepatria stvorenia Tomu, kto ich stvoril? Prečo teda Ježiš hovorí: "Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov?" ... Prečo? ... Ježiš nás tak nepochopiteľne miluje, že chce, aby sme mali spolu s Ním účasť na spáse ľudí. Nechce urobiť nič bez nás. Stvoriteľ vesmíru čaká na modlitbu biednej, malej duše, aby zachránil iných, ktorí boli takisto ako ona vykúpení Jeho krvou.

Mám prázdne ruky. Všetko, čo mám, všetko, čo získam je pre Cirkev a pre ľudí. Keby som sa dožila aj osemdesiat rokov, stále by som bola rovnako chudobná.

Poslúži si tými najslabšími nástrojmi, aby spôsobil zázraky.

Svätý kráľ Dávid mal pravdu, keď spieval: "Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu" (Ž 133, 1). Je to pravda. Často som to zažila. Ale táto jednota sa musí uskutočniť obetou.

Ostaňme ďaleko od všetkého lesku. Milujme našu malosť. Milujme to, že nič necítime. Tak sme chudobní v duchu a Ježiš si pre nás príde, nech by sme boli akokoľvek vzdialení. Premení nás na plamene lásky.

Vždy vidím dobrú stránku vecí. Sú ľudia, ktorí všetko berú z tej najťažšej strany. U mňa je to naopak. Keď nemám nič iné, len ťažké utrpenie, keď je nebo zachmúrené, takže nevidím ani kúsoček jasu, v poriadku, radujem sa z toho.

S láskou trpieť je to najčistejšie šťastie.

Jasnejšie ako kedykoľvek predtým si uvedomujem hĺbku týchto veľavravných slov: "Veru, veru, hovorím vám, ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu." (Jn 12, 24 n.)

Keď veľa trpím a utrpenie sa stále zosilňuje, nebojím sa. Boh mi dá silu. Neopustí ma.

Aká to radosť trpieť pre toho, koho milujeme.

Je veľmi ľahko písať pekné veci o utrpení. Ale písanie neznamená nič, vôbec nič. Aby človek vedel, čo je utrpenie, najprv musí sám trpieť.